JUST prichádza z prírody

Žihľava dvojdomá

Žihľava dvojdomá

Latinský názov: Urtica dioica

Žihľava dvojdomá je najznámejším a najrozšírenejším zástupcom tohto botanického rodu u nás.

 

Na úvod niečo z biológie

Žihľava dvojdomá je trváca rastlina pokrytá štetinovými chĺpkami s pŕhlivými trichomómami, vysoká 60 -150 cm. Byľ je priama, štvorhranná, listy sú dlhšie ako listová stonka, krížmo protistojné, vajcovité, končisté, na okraji hrubopílkovité. Kvitne visiacou metlinou dlhých zelených drobných kvetov v júni až v októbri. Neúhľadné kvety bez medoviny a bez vône nelákajú hmyz a opeľovanie je iba záležitosťou vetra. Pretože žihľava len zriedka vytvára plody /nažky/, rozmnožuje sa podzemnými výbežkami a dá sa len ťažko vyhubiť. V súčasnosti je v strednej Európe hojne rozšírená.

 

Úžasné účinky

Použitie žihľavy je v ľudovom liečiteľstve veľmi rozmanité. Chlorofyl pôsobí na metabolizmus povzbudzujúco a zároveň pomáha pri anémii. Pôsobí antireumaticky, protizápalovo a dezodoračne. Urýchľuje hojenie rán. Žihľava sa osvedčila aj pri ochoreniach pečene, žlčníka a obličiek, dokonca aj ako prostriedok, ktorý podporuje tvorbu materského mlieka. Koreň sa používa hlavne zvonku proti vypadávaniu vlasov a preto býva často súčasťou vlasových šampónov. Žihľavová droga účinkuje aj ako kardiotonikum, antidiabetikum (pri ľahších formách cukrovky, kedy ešte nie je potrebné podávať inzulín), proti hnačke, ako antivirotikum (hlavne proti chrípkovým vírusom), podporuje činnosť pankreasu a vaječníkov, pomáha pri bronchiálnej astme, pôsobí močopudne, zastavuje krvácanie, zlepšuje prekrvenie vnútorných orgánov...

 

Účinné látky

Listy žihľavy sú bohaté na chlorofyl /zelené listové farbivo = ide vlastne o chlorofyly/. Ďalej obsahuje asi 15% minerálnych látok, dôležitý je hlavne horčík, potom sú to karotenoidy, flavonoidy, organické kyseliny, histamín a serotonín, sacharidy, vitamíny (napr. B1, B2, K, provitamín A a vitamín C hlavne v mladých listoch), aminokyseliny, glukoníny (znižujú hladinu krvného cukru), triesloviny, kyselinu šťavelovú, mravčiu, octovú, pantoténovú, kremičitú a ďalšie látky. Za jemne toxické sa považujú len čerstvé rastliny, ktoré vyvolávajú na pokožke typické pľuzgieriky. Sušením alebo varom sa však toxické látky ničia a žihľavu tak potom možno podávať či používať dlhodobo bez akýchkoľvek kontraindikácií.

 

Prekvapujúce použitie

Žihľava dvojdomá ako liečivá rastlina má veľmi široké použitie. Zdraviu prospešné sú pokrmy, ktoré môžeme z nej pripraviť - čaj, žihľavová polievka, špenát či šaláty. Zaujímavé je, že špenáty zo žihľavy sa pripravovali už v antike.

Nepriateľ = žihľava

Je to najznámejšia burina s miernym nárokom na pôdnu vlhkosť, ale vysokým na obsah dusíka v pôde. Preto prednostne osídľuje lúky s obsahom močoviny, ďalej záhrady, rumoviská, okolie plotov, ciest a pod. Pravidelným kosením v záhradkách sa celkom spoľahlivo potláča jej rast .

V našich podmienkach sa bežne vyskytuje aj menší druh – žihľava malá /Urtica urens/, ktorá rastie ako burina v záhradkách i na iných obrábaných a maštaľne hnojených pôdach, ďalej na rumoviskách, pri sídliskách a pod.

 

História vs. súčasnosť

Žihľavu poznali už starí Rimania, ktorí ju používali na šľahanie kĺbov postihnutých reumou. Do Británie ju priniesli Césarovi , ktorí sa šľahaním žihľavy prehrievali. Až do nedávna sa šľahanie žihľavou udržiavalo ako ľudový prostriedok proti artritíde a reumatizmu.

U nás sa pridávala do jedla pre dobytok, lebo sa verilo, že dokáže odohnať zlých duchov. Zakopávala sa do rohu poľa, aby ho chránila pred vtáctvom a škodlivým hmyzom.

Lokalita výskytu